Dnes (20. februára) uplynie 25 rokov odvtedy, kedy z kazašského
kozmodrómu Bajkonur štartovala do vesmíru kozmická loď Sojuz TM-29. Na
jej palube letel prvý kozmonaut zo Slovenska Ivan Bella.
Cieľom misie za Slovensko bol okrem iného aj vedecký program Štefánik.
Výskumné úlohy navrhnuté Ministerstvom školstva v spolupráci so
Slovenskou akadémiou vied (SAV) pozostávali zo štyroch projektov z
oblasti medicíny a po jednom z oblasti biológie a fyziky.
Možnosť letu kozmonauta zo Slovenska do vesmíru v rámci ruského programu
kozmických letov prvý raz spomenul ruský premiér Viktor Černomyrdin v
apríli 1997. O necelé dva mesiace prijala slovenská vláda uznesenie,
ktoré uložilo ministerke školstva a predsedovi SAV pripraviť pre let
slovenského kozmonauta program kozmického výskumu a ministrovi obrany
zriadiť stredisko prípravy budúcich adeptov. Stredisko prípravy viedol
náčelník štábu letectva a protivzdušnej obrany Generálneho štábu Armády
SR Štefan Gombík.
V decembri sa Rusko a Slovensko predbežne dohodli na komerčnej expedícii
slovenského kozmonauta, ktorý mal na palube ruskej orbitálnej stanice
Mir pracovať vo februári 1999. Do vyhláseného konkurzu sa mohli
prihlásiť nadzvukoví piloti. Kandidátov bolo 32 a museli absolvovať
stovku lekárskych, psychologických a fyzických testov.
Na základe nich sa okruh postupne zúžil na 11, až nakoniec zostali
štyria. Boli nimi plukovník Martin Babjak (38 rokov), podplukovník
Michal Fulier (42 rokov), major Ivan Bella (33 rokov) a kapitán Milan
Grošaft (31 rokov). Štvorica 5. februára 1998 priletela na podmoskovské
letisko Čkalovskij, ležiace neďaleko Hviezdneho mestečka. Tam ju čakala
takmer trojtýždňová záverečná etapa prísnych lekárskych prehliadok a
zdravotných testov.
"V Centre prípravy kozmonautov J. A. Gagarina sme absolvovali ďalší
maratón rôznych vyšetrení na špeciálnych zariadeniach, akými sú
centrifúgy a podobne. Taktiež sme boli vyšetrovaní v špeciálnom
výskumnom lekárskom zariadení v Moskve, ktoré je určené pre letcov a
kozmonautov. Tam sa rozhodlo, že ja a Fulier sme vhodní kandidáti na to,
aby sme mohli letieť do vesmíru. Potom to už zobralo veľmi rýchly
spád," prezradil dávnejšie pre TASR Bella.
Samotná príprava budúcich kozmonautov trvala 11 mesiacov. Prvá etapa
zahŕňala všeobecnú kozmickú prípravu, ako je teória lietania kozmických
telies, kozmickú navigáciu a kozmickú medicínu. Druhá časť prípravy bola
zameraná na praktický výcvik. Medzičasom obe zainteresované strany 28.
mája 1998 podpísali v Moskve medzivládnu dohodu o zabezpečení letu
slovenského kozmonauta na orbitálnu stanicu Mir. O slovenskom
kozmonautovi číslo jeden sa rozhodlo 4. augusta 1998. Stal sa ním Bella a
Fulier bol jeho náhradníkom.
Raketa s kozmickou loďou Sojuz TM-29 odštartovala 20. februára 1999 o 5.
hodine 17. minúte stredoeurópskeho času z kozmodrómu Bajkonur v
Kazachstane. Okrem Ivana Bellu na jej palube leteli veliteľ posádky
Viktor Afanasiev (50) z Ruska a palubný inžinier Jean-Pierre Haigneré
(50) z Francúzska.
"Štart prebieha v plne automatickom režime, ale to neznamená, že
kozmonauti majú ´veget´ a pohov. Každý kozmonaut zodpovedá za svoju
oblasť prístrojov a ovládačov. Má pred sebou itinerár a v každom zlomku
sekundy musí sledovať, či všetko prebieha, ako má. Keď nastane nesúlad,
musí zasahovať ručne," priblížil kľúčové okamihy letu Bella. Len 8 minút
a 46 sekúnd trvala fáza letu, v ktorej raketa vyniesla kozmickú loď
mimo zemskej atmosféry, do výšky asi 200 až 220 kilometrov nad zemským
povrchom.
Sojuz TM-29 sa o dva dni neskôr úspešne spojil so stanicou Mir. Náročný
približovací manéver prebiehal vo výške 350 kilometrov nad Zemou v
rýchlosti cca 28 tisíc km/h. Po spojení ako prvý "vplával" do Mir-u
Bella so slovenskou vlajočkou. Tam sa zvítali s kozmonautmi Gennadijom
Padalkom a Sergejom Avdejevom.
Počas pobytu na stanici Mir sa Bella podieľal na vedeckom programe
Štefánik. Jeho súčasťou bol endotest - pravidelné odbery krvi, ktorej
vzorky sa v zmrznutom stave previezli na Zem, kde boli predmetom
ďalšieho skúmania. Cieľom pokusu bolo zistiť, ako ľudský organizmus
reaguje na vonkajšie podnety a stresy v najťažšej fáze vesmírneho letu,
keď sa človek ocitne v bezváhovom stave.
V rámci výskumu musel Bella svojmu organizmu spôsobovať šoky. Napríklad
si podať inzulín, po ktorom sa mu znížil obsah cukru v krvi, na ďalší
deň musel zasa vypiť glukózu. Takisto riešil matematické rovnice. Ďalším
programom bolo liahnutie japonských prepelíc v beztiažovom stave.
Vyliahnuté prepelice sa podarilo prepraviť na Zem, pričom tri prežili
extrémne podmienky a zimu pri pristávaní.
Bella po osemdňovom pobyte vo vesmíre 28. februára 1999 úspešne pristál v
zasneženej kazašskej stepi. Spúšťací aparát sa dotkol Zeme o 3.15 h
SEČ. Spolu s ním sa vrátil aj ruský kozmonaut Padalka. Vo vesmíre
strávil Bella počas 125 obehov Zeme celkovo 7 dní 21 hodín 56 minút 19
sekúnd.
"Keď som sa dozvedel, že som kandidát číslo jeden, bolo to veľmi
radostné, zároveň ale veľmi zaväzujúce. V tom okamžiku som si uvedomil,
že celá zodpovednosť je na mne. Keď človek odchádza priamo na
štartovaciu rampu, keď sa postaví na schodíky a zamáva dolu ľuďom, vtedy
si uvedomí, že ten okamih je už tu. Sú to len zlomkové okamihy, ktoré
prebehnú človeku mysľou, ale inak musí byť maximálne na sto percent
sústredený na to, čo má robiť. Až po návrate na Zem som si začal
uvedomovať, že čo sa vlastne stalo," dodal v minulosti pre TASR Bella.